Soňa Tamaškovičová
Slovenský jazyk
PÍSANIE ČIARKY
ČIARKA V JEDNODUCHEJ VETE
1. Oslovenia
Zuzana, si tu už dlho?2. Pozdravy
Ahoj, máte sa dobre?3. Citoslovcia (ak nenahrádzajú vo vete vetný člen)
Ach, to bola drina! Už aby som ťa tu nevidel, marš!4. Viacnásobný vetný člen
Bol to človek nepríjemný, zlostný a nemilosrdný. Tu sa dočítate o skromných, obetavých, ale aj pyšných a ľahostajných ľuďoch.
POZOR! Čiarka sa nepíše, ak sú členy spojené spojkami a, i, aj, ani, alebo, či (Zbierali ste maliny alebo jahody?)
POZOR! Čiarka sa píše v kombináciách i-i, aj-aj, alebo-alebo, ani-ani, buď-alebo, či-alebo (Nepomohli nám ani v dome, ani v záhrade. Pomáhaj buď doma, alebo v záhrade!)5. Prístavok
Bratislava, hlavné mesto Slovenska, leží pri Dunaji. Trnava, kedysi kráľovské mesto, má aj dnes svoje čaro.
POZOR! Čiarka sa nepíše pred zhodným prívlastkom, ktorý nasleduje za nadradeným podstatným menom. (Žiak Mrkvička zasa chýbal. Mal by si to povedať kamarátovi Petrovi.)6. Hodnotiace častice (ak sa týkajú významu celej vety)
Naši športovci, prirodzene, opäť sklamali. Na to, pravda, nemyslel.7. Vytýčený vetný člen
Peter, ten má vždy dobrý nápad. Žiť, to znamená bojovať.Nariekajúc na svoj nešťastný osud, pobrala sa Marienka do hory. – rozvitý prechodník
ČIARKA V SÚVETÍ
1. V podraďovacom súvetí je hlavná veta od vedľajšej vždy oddelená čiarkou
Nemohli sme prísť, lebo sme boli chorí.
2. V priraďovacom súvetí sa čiarka píše, ak vety nie sú spojené spojkami a, i, aj, ani, alebo, či
Zbadala ho, lež nedala to najavo. Ponáhľala sa, ale nestihla prísť včas.
3. Čiarka sa musí písať v kombináciách aj-aj, i-i, ani-ani, alebo-alebo, buď-alebo, či-či
Aj dom má od železnice, aj uhlie mu dáva železnica. Či sa vám chce, či na to nemáte chuť, pôjdete s nimi.4. Čiarka sa musí písať pred spojeniami a preto, a teda, a tak, a predsa, a jednako, a to, a pritom
Neučila sa, a predsa si poradila.
Prišlo ich veľa, a to ešte mnohí odmietli.súčasný slovenský spisovateľ – čiarku nepíšeme, lebo ide o postupne rozvíjaný prívlastok.
Podmet
je základným vetným členom dvojčlennej vety, ktorým sa vyjadruje pôvodca činnosti alebo nositeľ stavu, deja, vlastnosti alebo okolnosti.
Pýtame sa naň prísudkom a zámenami: kto? čo?. Janko píše list. Kto píše list? Janko – podmet.
Podmetom môže byť:
- podstatné meno
- prídavné meno
- zámeno
- číslovka
- všetky neohybné slová, ktoré majú vo vete funkciu podstatného mena
Podmet býva zväčša v nominatíve (Riaditeľ dal zamestnancom voľno.), iba výnimočne v inom páde, napríklad v genitíve (Päť chlapov energicky veslovalo.)
Podmet môže byť:
- vyjadrený – Rádio hralo od rána do večera. Čo hralo od rána do večera? Rádio.
- nevyjadrený (zamlčaný) – Hral od rána do večera. Kto hral od rána do večera? On.
- nulový (všeobecný) – Do misy prilejeme mlieko. Vo výpovedi nemožno presne určiť osobu, pretože je všeobecná (ktokoľvek, akýkoľvek človek).
- holý – Janko sa rád korčuľoval. K podmetu sa nič neviaže, nijaký vetný člen ho nerozvíja.
- rozvitý – Rozradostený Janko sa korčuľoval. Podmet je rozvitý iným vetným členom – prívlastkom ,,rozradostený“.
- viacnásobný – Peter s Julkou si vyšli na prechádzku. Do trávy popadali hrušky, jablká, broskyne i zrelé slivky.
Rozoznávame ešte tieto typy podmetov:
- genitívny (vyjadrený podstatným menom v genitíve) – Aj jemu už pribudlo rokov. Ani živej duše tam nebolo. Nebude tu nikdy pokoja.
- vyjadrený rozličnými zámenami –Každý by mohol priložiť ruku k dielu. Nikto neodpovedal na otázku.
- vyjadrený prístavkom – Zbojnícky Tanec, samota pokojná a tichá, v hlbokej doline si priadla starú legendu.
- vyjadrený vedľajšou vetou podmetovou – Kto nemá v hlave, má v pätách.
- vyjadrený prídavným menom – Najlepší bol odmenený.
- vyjadrený číslovkou – Štvrtý mal najhorší čas.
- vyjadrený neurčitkom slovesa – Mýliť sa je ľudské.
- vyjadrený spojkou – A je priraďovacia spojka.
- vyjadrený vlastným podstatným menom – Hviezdoslav má múzeum v Dolnom Kubíne.
Vnútorné členenie národného jazyka
Národný jazyk v sebe zahŕňa viacero foriem:
- spisovná forma;
- štandardná forma;
- subštandardná forma;
- nárečové formy: územné nárečia, sociálne nárečia (slang, argot).
Spisovná forma národného jazyka
Spisovný jazyk je štátnym, úradným a vyučovacím jazykom, má celonárodnú a celoštátnu platnosť. Používa sa teda ako dorozumievací prostriedok vo vedeckej, administratívnej, žurnalistickej, didaktickej, náboženskej komunikácii.
Spisovný jazyk má národno-reprezentatívnu funkciu a prestížnu funkciu (svedčí o osobnostnej a vzdelanostnej úrovni užívateľa jazyka).
Spisovný jazyk je jedinou kodifikovanou formou národného jazyka. Písomná podoba je kodifikovaná ortografickými pravidlami, ústna podoba je kodifikovaná ortoepickými pravidlami.
Kodifikácia – uzákonenie jazykových noriem a pravidiel, realizuje ju kolektív jazykovedcov.
Jazyková norma – súbor jazykových zákonitostí a pravidiel, ktorý je v určitom období záväzný pre celé jazykové spoločenstvo.
Kodifikácia súčasného spisovného jazyka je zachytená v týchto dielach:
- Pravidlá slovenského pravopisu;
- Pravidlá slovenskej výslovnosti;
- Morfológia slovenského jazyka;
- Krátky slovník slovenského jazyka.
Štandardná forma národného jazyka
Štandardná forma jazyka má celonárodnú platnosť, používa sa v každodennej komunikácii. Nedodržujú sa tu všetky kodifikované zásady a ojedinele sa používajú aj nespisovné slová, od spisovnej podoby jazyka sa však výraznejšie nevzďaľuje (napr. sa nevyslovuje ľ).
Subštandarná forma národného jazyka
Má tiež celonárodnú platnosť, ale od spisovnej normy sa odlišuje výraznejšie. Tvary slov sú ovplyvnené nárečím, objavuje sa nespisovný prízvuk, nerešpektuje sa rytmické krátenie, objavuje sa množstvo nárečových slov.
Nárečová forma národného jazyka
Nárečia sa delia na:
- územné nárečia (západoslovenská skupina, stredoslovenská skupina, východoslovenská skupina);
- sociálne nárečia (slang a argot).
Územné nárečia
Územné nárečie je jazyk, ktorým hovorí časť národného spoločenstva v územne vymedzenej oblasti. Ide o nespisovný podsystém národného jazyka. Ide zväčša o hovorené prejavy. Využíva sa zväčša v súkromnej komunikácii. Územné nárečia sa na Slovensku delia nasledovne:
- západoslovenská skupina (záhorské, trnavské, považské, nitrianske nárečie);
- stredoslovenská skupina (tekovské, turčianske, hontianske, liptovské, nárečie);
- východoslovenská skupina (spišské, šarišské, zemplínske nárečie).
18. Vývin slovenského jazyka
- staroslovienčina, 9. st.: prvý spisovný, kultúrny a liturgický jazyk Slovanov na území Veľkej Moravy, vytvorili ho Konštantín a Metod na základe južnoslovanského macedónskeho nárečia, obohatený bol o západoslovanské prvky z prostredia Veľkej Moravy; jazyk sa zapisoval hlaholikou, neskôr cyrilikou, bol to jazyk šľachty a duchovenstva, nie bežný hovorový jazyk našich predkov;
- čeština: súvisí s rozvojom meštianskej vrstvy, mešťania nerozumeli latinčine, preto potrebovali iný, zrozumiteľný jazyk, vybrali si češtinu, vkladali do nej aj mnoho slovenských prvkov, tak vznikla tzv. slovakizovaná čeština.
V spisovnom období rozlišujeme nasledovné fázy:
- bernolákovské obdobie (koniec 18. st. – začiatok 19. st.): kolektív vzdelancov na čele s A. Bernolákom kodifikoval v r. 1787 na základe západoslovenského nárečia trnavského typu spisovný jazyk, dielami, ktorými sa kodifikácia realizovala, sú najmä Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách a Slovenská gramatika, jazyk prijala ako spisovný len katolícka inteligencia;
- štúrovské obdobie (polovica 19. st.): V r. 1843 sa skupina vzdelancov pod vedením Ľ. Štúra rozhodla realizovať odlišnú kodifikáciu spisovného jazyka, vychádzali zo stredoslovenského nárečia, diela, ktorými Štúr kodifikáciu realizoval, sú Náuka reči slovenskej a Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, v roku 1851 boli do Štúrovej podoby jazyka zapracované pripomienky kritikov, uskutočnila sa jeho reforma pod vedením Hodžu a Hattalu, ktorí vydali dielo Krátka mluvnica slovenská, jazyk tak po počiatočných diskusiách a niektorých zmenách prijali za spisovný jazyk čelní predstavitelia evanjelikov i katolíkov,
- matičné a martinské obdobie (2. polovica 19. storočia): slovenčina sa postupne ustaľovala najmä na základe reči používanej v prostredí vtedajšieho najvýznamnejšieho kultúrneho centra Slovákov, bolo ním mesto Martin (sídlila tu Matica slovenská);
- medzivojnové obdobie (1918 – 1945): po vzniku ČSR sa slovenčina stala úradným a vyučovacím jazykom, presadzovala sa idea čechoslovakizmu, snahy o zjednotenie slovenčiny a češtiny do jedného československého jazyka,
- povojnové obdobie (1945 – 1989): v roku 1943 vznikol Jazykovedný ústav, ktorý dnes funguje pod názvom Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied,
- súčasné obdobie (od 1989): v roku 1991 vyšli Pravidlá slovenského pravopisu s viacerými významnými zmenami, posledné vydanie Pravidiel slovenského pravopisu je z roku 2013;
Základné znaky slovenčiny v jednotlivých obdobiach:
Bernolákovčina: fonematický princíp pravopisu („píš ako počuješ“), všetky mäkké spoluhlásky sa označujú mäkčeňom (ďeďina); nerozlišoval i/y; v sa vždy píše ako w; j sa zapisuje ako g.
Štúrova slovenčina: fonematický pravopis, nemá ľ, ä, ô, y, zaviedol dvojhlásky v podobe ja, ju, uo.
Hodžovsko-hattalovská reforma: zaviedli y; mäkkosť spoluhlások pred i, e sa neoznačuje.
Medzivojnové obdobie: čechoslovakisti navrhujú vynechať dvojhlásky, do slovenčiny vnášajú množstvo českých slov (láhev, zeď a pod.);
Po roku 1989: V Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1991 je nové písanie veľkých písmen (nie ulica Osloboditeľov, ale Ulica osloboditeľov); názvy vyučovacích predmetov malým (slovenský jazyk); Najdynamickejšie sa v súčasnosti mení lexikálna rovina jazyka, preberá sa množstvo slov, najmä z angličtiny.
23. Opisný slohový postup
slúži na zachytenie znakov alebo vlastností predmetu. Jeho cieľom je vystihnúť podobu predmetu prostredníctvom znakov a vlastností, ktoré ho primerane určujú v skupine podobných a odlišných predmetov.
V statickom opise sa konštatujú nemenné, trvalé znaky, ktoré sa vyjadrujú predovšetkým prostredníctvom podstatných a prídavných mien, napr. zelená tráva, vysoký človek s veľkou hlavou a širokou tvárou.
V dynamickom opise sa zobrazuje predmet v pohybe, a preto sa v ňom častejšie objavujú dejové slová, najmä slovesá, napr. svetlo majáka žmurká, tma zotrela obrysy predmetov.
S opisom ako hlavným slohovým postupom sa môžeme stretnúť vo vonkajšej i vnútornej charakteristike, náučnom či umeleckom opise.
Umelecký opis obľúbenej miestnosti
Moja izba žije mojím životom. Posteľ, stôl, stolička, zrkadlo, polička, knihy, kvet. Pre niekoho celkom obyčajná, pre mňa výnimočná. Vždy na mňa čaká, kým som preč, vždy ma víta po dlhom dni v škole. Život mojej izby je aj mojím životom. Je mojím vlastným svetom, v ktorom bývajú odpočinok, hra i spánok.
K ZADANIU Č. 3 - Polovetná konštrukcia
prechodná konštrukcia medzi vetou a súvetím.
- nemá platnosť samostatnej vety, vyjadruje sprievodné deje. Je súčasťou vety, ku ktorej je pripojená v podobe :
- doplnku, príslovkového určenia, prívlastku.
- najčastejšie má podobu prechodníka, príčastia činného, príčastia trpného, neurčitku.- má vo vete funkciu vetného člena ( napr. prívlastku, doplnku, prístavku - všetkých vetných členov okrem vetného základu), ale zároveň má stavbu vety (konštrukcia).
- nemôže stáť v texte samostatne ako jednoduchá veta alebo jedna veta zo súvetia, lebo nemá prísudok (vyjadrený určitým slovesným tvarom s kategóriou osoby, čísla, času, spôsobu, vidu).
-má iba poloprísudok vyjadrený neurčitým slovesným tvarom, napr.
- príčastím : Mama, unavená praním, odmietla výlet do hôr.)
- prechodníkom: Mama upratovala, potichu spievajúc.
- neurčitkom: Videl deti utekať domov.
- Polovetnú konštrukciu vytvoríme z dvoch viet tak, že určitý slovesný tvar v jednej vete zmeníme na neurčitý slovesný tvar.
- využíva sa hlavne v odbornom, administratívnom a publicistickom štýle.
- v modernej slovenčine je čoraz menej konštrukcií s prechodníkom a vzrastá počet konštrukcií s príčastiami.
Hlavnou úlohou polovetných konštrukcií je skracovať, zhusťovať text.
Cvičenie: zmeňte polovetné konštrukcie - trápení starosťami → trápili ich starosti
zgniavení robotou → robota ich zgniavila
vekom ukonaní → vek ich ukonal
zhrbení pod ťarchou → ťarcha ich zhrbila
páchnuci plesňou → páchnu plesňou
