Soňa Tamaškovičová

• • • Moje predmety
    • Kontakt
    • Ústne MS
    • Písomné MS
    • Teória literatúry
    • Slovenský jazyk
    • Cieľové požiadavky na MS zo SJ
    • Cieľové požiadavky na MS z literatúry
    • Literatúra

• • • • Ústne MS

      • Povinní autori a diela - ŠVP

         

        Zoznam povinných autorov podľa ŠVP

        
         Slovenská literatúra

        
        Poézia:

        • H. Gavlovič: Valaská škola – mravúv stodola (vlastný výber)
        • J. Kollár: Předzpěv zo Slávy dcery
        • S. Chalupka: Mor ho!
        • A. Sládkovič: Marína (vlastný výber)
        • J. Kráľ: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
        • J. Botto: Smrť Jánošíkova
        • I. Krasko (vlastný výber)
        • J. Smrek (vlastný výber)
        • R. Dilong (vlastný výber)
        • M. Válek: (vlastný výber)
        • M. Rúfus (vlastný výber)
        • J. Urban (vlastný výber)

         

        Próza:

        • M. Kukučín: Keď báčik z Chochoľova umrie
        • J. Gregor-Tajovský: Maco Mlieč
        • B. Slančíková-Timrava: Ťapákovci
        • M. Urban: Živý bič
        • J. Cíger-Hronský: Jozef Mak
        • D. Chrobák: Drak sa vracia
        • P. Jilemnický: O dvoch bratoch
        • A. Bednár: Kolíska
        • L. Mňačko: Ako chutí moc
        • D. Dušek: Kufor na sny

         

        Dráma:

        • J. Palárik: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch
        • J. Gregor-Tajovský: Statky - zmätky
        • I. Bukovčan: Kým kohút nezaspieva
        • M. Lasica - J. Satinský: Soirée

        
          Svetová literatúra:

        • Sofokles: Antigona
        • W. Shakespeare: Hamlet
        • Moliére: Lakomec
        • E. M. Remarque: Na západe nič nového
        • A. S. Puškin: Kapitánova dcéra
        • J. D. Salinger: Kto chytá v žite

         

        Pre maturantov

         

        p o z o r

        študenti  4. ročníka - maturanti

           dôležité 

         

                Všimnite si zoznam povinných literárnych diel, ktoré musíte mať prečítané na externú časť maturitnej skúšky zo SJL,  

        ako aj okruhy k ústnej maturitnej skúške. 

        • v ústnej časti  budete odpovedať v pomere 1:1, teda 10 minút z  jazyka, 10 minút z literatúry;
        • stále platí, že presné znenia zadaní sa nezverejňujú, žiaci môžu poznať iba okruhy tém;
        • počet zadaní sa nezmenil - bude ich 30, každé má dve časti - žiak odpovedá z jazyka (gramatika,štylistika) a z literatúry

         

         

        Cieľové požiadavky predmetu  - to, čo máte ovládať teoreticky aj prakticky  na externú maturitnú skúšku -  nájdete na stránke Národného ústavu certifikovaných meraní  www.nucem.sk/maturita (aj na mojej stránke).

        P.S. Tu nájdete aj maturitné  testy z predchádzajúcich rokov.

         

        Ústna maturitná skúška - zadania

         

        Ústna maturita zo SJL                    

        • Ústna časť maturitnej skúšky začína vyžrebovaním otázky. Otázok je 30.
        • Obsah maturitných zadaní sa podľa Vyhlášky o ukončovaní SŠ nezverejňuje.
        • Obsah zadaní vychádza z Cieľových požiadaviek SJL a z realizácie ŠkVP SOŠ PaSV Levice.
        • Každá otázka má dve časti - jazykovednú a literárnu.
        • Odpoveď trvá 20 minút. Rovnaký čas sa žiak pripravuje na ústnu odpoveď.
        • V SOŠ PaSV Levice uplatníme vzorec skúšania 1:1, teda 10 minút bude žiak odpovedať z jazykovej zložky, 10 minút sa žiak bude venovať literárnemu zadaniu. 
        •  Pri príprave a odpovedi žiak okrem zadaní môže využiť povolené pomôcky - slovníky, ktoré definuje Vyhláška o ukončovaní SŠ a ktoré pripravujú skúšajúci.
        • Vlastné pomôcky nie sú povolené.
        • Pokiaľ žiak pri príprave odpovede využije nepovolené pomôcky (ťahák či mobil), jeho skúška má byť podľa Vyhlášky o ukončovaní prerušená a bude musieť vykonať opravnú ústnu skúšku. 

         

         

        K ústnej maturite - jazyk a štylistika

            

        JAZYKOVEDA       ÚSTNA  MS 2025        ČAS SKÚŠKY: 10 minút

        ŠTYLISTIKA

        • význam osnovy, konceptu pri tvorbe vlastného slohového útvaru, štýlotvorné činitele, fázy tvorenia textu;
        • funkčné jazykové štýly, slohové postupy a slohové žánre slovenského jazyka, komunikačné sféry;  
        • publicistický štýl, znaky a žánre: 
          • správa, rozšírená správa, interview, reportáž, fejtón; editoriál, úvodník,  bulvár, titulok/titulka – rozdiel? 
          • význam grafickej úpravy textu - titulok, medzititulok...;
        • rečnícky štýl, znaky a žánre; rétorika - zákl. informácia;
          • fázy tvorenia prejavu; 
          • rámcové časti rečníckych žánrov; 
          • ako príklady žánrov uviesť napr. slávnostný prejav, prezentácia, príležitostný príhovor, diskusný príspevok; 
          • porovnanie diskusia - polemika - debata; 
          • etapy tvorby diskusného príspevku, 
          • nácvik prednesu prejavu - prozodické vlastnosti reči, význam mimojazykových prostriedkov; 
        • administratívny štýl a jeho znaky; 
          • opisné žánre – posudok, životopis,  F obchodný list – forma a obsah,
          • definovať rozdiel medzi úradným a súkromným listom;
        • náučný štýl - znaky, členenie žánrov, 
          • porovnanie: náučno-vedecký a populárno-náučný štýl, 
          • výrazové prostriedky náučného štýlu, 
          • postupy a formy logického myslenia – vymenovať (aspoň 5); vysvetliť dedukciu a indukciu; 
          • žánre: porovnanie výkladu a úvahy; interpretácia a argumentácia;
        • umelecký štýl, znaky, žánre, 
          • výrazové prostriedky umeleckého štýlu – trópy a figúry, 
          • využitie slohových postupov; 
        • výkladový, úvahový slohový postup – úvaha a jej výrazové prostriedky;
          • rozdiely medzi úvahou v umeleckom, odbornom a hovorovom texte, 
          • štylistické prostriedky úvahy; význam motta; 
          • porovnanie výkladu a úvahy; 
        • opisný slohový postup – opis a charakteristika, rozdiely, 
          • typy opisu a charakteristiky, karikatúra, dynamizácia opisu, 
          • žánre: umelecký opis, beletrizovaný životopis, charakteristika;
        • rozprávanie – charakteristika slohového postupu, 
          • kompozícia umeleckého rozprávania - stupňovanie deja – sujetová krivka; 
          • kompozičné princípy umeleckého rozprávania;
          • pásmo reči autorskej - typy rozprávača a pásmo postáv(priama reč, nevlastná priama reč – vnútorný monológ, polopriama reč, grafický záznam priamej reči);
        • informačný slohový postup - základné žánre, 
        • porovnanie dramatického a prozaického textu.

        MORFOLÓGIA - pozri 2. ročník: 

        • slovné druhy, kritériá delenia slovných druhov, gramatické kategórie slov, 
        • členenie podstatných mien, kategória čísla pri podstatných menách, 
          • vokatív - problematika tohto pádu v SJ;
          • vzory skloňovania – aj pomnožné podstatné mená, 
        • prídavné mená - členenie príd. mien, vzory, stupňovanie, 
        • zámená – typy, bezrodové /rodové z.,  vzory, pravopis sám, sami/samy, mi/my/,
        • číslovky - typy, pravopis násobných čísloviek, skloňovanie - vzory,
        • slovesá – neurčité slovesné tvary: aspoň 3 treba vedieť prakticky utvoriť z neurčitku slovesa a pomenovať ich; 

        vedieť slovesné gramatické kategórie: osoba, číslo, čas, spôsob, slovesný rod – činný, trpný, vid – dokonavý, nedokonavý;

        • • slovesné gramatické kategórie - vysvetliť vid a slovesný rod;
        • príslovky, predložky – aj vokalizované, spojky, citoslovcia, častice - vedieť odlíšiť od iných slovných druhov;
        • pravopis: vlastné pomenovania, podstatné mená – vzor dub (y), žena (y); prídavné mená (vzor pekný, otcov, matkin – pozor na N. pl. v m. rode;  páví); zámená, číslovky, príslovky, písanie čiarky - citoslovcia, spojky.

          SYNTAX - pozri 2.ročník:

        • vetné členy – vymenovať, typy skladov,
        • rozdelenie viet podľa obsahu, zloženia a členitosti;
        • jednočlenné a dvojčlenné vety, 
        • typy súvetí – priraďovacie, podraďovacie, základné spojky obidvoch typov súvetia 
        • zložené súvetia -  pripravte si 2 zložené súvetia (min. 3 vety), vedieť popísať vzťahy medzi vetami, priraďovací a podraďovací vzťah - schémy.

        LEXIKOLÓGIA - pozri 1. ročník:

        • slovná zásoba – definícia, základné kritériá delenia slovnej zásoby,
        • štýlové rozvrstvenie  slovnej zásoby slovenského jazyka (podľa jazykových štýlov),
        • význam cudzích slov pre rozvoj slovnej zásoby a ich podoby v jazyku,
        • spôsoby obohacovania SZ,
        • spôsoby tvorenia slov,
        • štylistické využitie SZ: homonymá, antonymá, synonymá, metafora, metonymia, frazeologizmy, jednovýznamové a viacvýznamové slová.

        FONETIKA A FONOLÓGIA – pozri 3. ročník:

        • systém slovenských hlások - samohlásky, dvojhlásky, spoluhlásky - tvrdé, mäkké, obojaké; znelé a neznelé
        • hlásky slovenského jazyka - rozdiel medzi hláskou a grafémou, význam interpunkčných znakov a diakritiky,
        • spodobovanie - základné princípy, výslovnosť hlásky v v slovenčine,
        • prozodické vlastnosti reči: vymenovať; aspoň 4 aj charakterizovať, napr. pauza, tempo, prízvuk, melódia vety
        • štylistické využitie zvukovej stránky slov - rým, zvukomaľba, opakovacie figúry – anafora,
        • ortoepia: výslovnostné štýly - výslovnosť ä, ľ. 

        VÝVOJ JAZYKA - pozri 4. ročník:

        • definícia jazyka, reči; materinský, prirodzený/umelý,
        • postavenie slovanských jazykov v rodine indoeurópskych jazykov:

        F členenie slovanských jazykov, 

        • Fstaroslovienčina, špecifické hlásky staroslovienčiny, výnimočné literárne diela staroslovienskeho obdobia,
        • Fvzťah slovenčina - čeština; rozdiely;
        • vnútorné členenie jazyka - spisovná - kodifikácia, norma,

        štandardná a subštandardná forma;

        F základné kodifikačné príručky,

        subštandardná forma - typy nárečí: 

        1. Fdelenie a základné znaky územných nárečí – ku každej skupine uviesť aspoň 3 príklady;  súčasný stav slovenských nárečí;
        2. Fsociálne nárečia a ich spisovnosť - slang, profesionalizmy, internetový slang;

        • vývin kodifikácií –  prehľad:

             Fpredspisovné obdobie: praslovanský j., staroslovienčina, hlaholika, 

        • r. 863, význam Konštantína a pamiatky staroslovienskej literatúry,
        • vývoj od staroslovienčiny k nárečiam;  
        • postavenie latinčiny, češtiny a slovenských nárečí v stredoveku; 
        • 1. kodifikácia - A. Bernolák, znaky,
        • 2. kodifikácia -   Ľ. Štúr, znaky, 
        • význam kodifikácie Hodžu a Hattalu,
        • vývoj SJ v súčasnosti,
        • kodifikačné príručky SJ.

        INFORMÁCIE - pozri 1. ročník:

        • spracovávanie informácií; formy/spôsoby spracovania textu, marginálie - praktické využitie v procese učenia sa... 
        • rozdiel medzi konspektom a osnovou; citáciou a parafrázou; bibliografiou a bibliografickým záznamom, 
        • druhy informačných prameňov - primárne, sekundárne, terciárne; 
        • zdroje informácií - kniha, kartotéka, anotácia, tabuľky, grafy, nadpis, bibliografický záznam ... 
        • výhody a nevýhody kartotéky s kartotečnými lístkami a moderných informačných technológií,
        • zásady učenia sa.

        KOMUNIKÁCIA - pozri 1. ročník:

        • členenie, formy a podoby komunikácie,
        • komunikačné sféry,
        • zásady slušnej a asertívnej komunikácie,
        • prejavy neverbálnej komunikácie,
        • útvary verbálnej komunikácie, ich základné znaky, 
        • rámcové časti písomnej formy komunikácie,

        žánre: SMS, mail, súkromný list, úradný list ...

         

        LITERATÚRA                      ÚSTNA MS 2024      ČAS SKÚŠKY: 10 minút
        

         

         POJMY, ktoré by ste mali vedieť vysvetliť a prakticky aplikovať:
        

        Literárne obdobia / smery a ich základné znaky:

        •       staroveká literatúra,    klasicistická literatúra,

        •       romantizmus,

        •       realizmus,

        •       symbolizmus,

        •       impresionizmus;

        •       avantgarda: vitalizmus, poetizmus, expresionizmus, surrealizmus/nadrealizmus;              ​​​

        •    naturizmus,

        •       socialistický realizmus;          existencializmus;        postmoderna.

         

        LITERÁRNE DRUHY, ich znaky, členenie:

        •       epika – veršovaná, neveršovaná

        •       lyrika: spoločenská lyrika, ľúbostná lyrika, reflexívna lyrika, duchovná (náboženská) lyrika, prírodná lyrika

        •       dráma - hovorená, hudobná, mimická

         

        LITERÁRNE ŽÁNRE:

        •       poviedka, novela; román a jeho typy: sociálny román,  psychologický román, detektívny román, historický román, sci-fi, fantasy, forma: román v listoch, denníková forma, veršovaný román

        •       epos, balada; báj; bájka,  

        •       óda, sonet; žalospev/elégia, automatický text; populárna pieseň; básnická skladba,

        •       komédia, veselohra; tragédia; činohra, absurdná dráma;  divadlo malých javiskových foriem, autorské divadlo

         

        ŠTRUKTÚRA LITERÁRNEHO DIELA:

        •       vonkajšia kompozícia: nadpis/titul, próza: odsek, kapitola, diel; poézia: verš, strofa, spev; dráma: výstup, dejstvo, scénické a autorské poznámky

        •       vnútorná kompozícia:  dejový plán (rovina) diela – alebo dej, významový (myšlienkový) plán (rovina) diela – idea, myšlienkový odkaz;

        •       príbeh ako  autorská štylizácia reality; 

        •       kompozičné fázy deja -  EKOKRPKA: úvod/expozícia, zápletka/kríza, kríza/vyvrcholenie, peripetia/obrat, kríza/rozuzlenie; pointa – nečakaný prekvapivý záver (novela, poviedka); katastrofa

         

        HĹBKOVÉ ČLENENIE DIELA:

        •       rozprávač: priamy (subjektívny) rozprávač - ja; vševediaci rozprávač - on; nespoľahlivý rozprávač (napr. Kto chytá v žite)

        •       horizontálne členenie epiky: pásmo rozprávača (1.os./ 3. os.; nepriama reč) a pásmo postáv - priama reč, vnútorný monológ,

        •       horizontálne členenie drámy: monológ, dialóg, replika v dialógu

        •       kompozičné postupy:  retrospektívny kompozičný postup, chronologický (kronikársky) kompozičný postup; prúd vedomia

        •       postava: literárna postava, charakterový typ postavy; sociálny typ postavy, idealizovaný typ postavy,

         

        ŠTYLIZÁCIA TEXTU:

        •       anafora; básnické prirovnanie; metafora – aj genitívna; metonymia; symbol; epiteton; protiklad (kontrast); zvukomaľba

        •       humor a hyperbola (zveličenie); asociácia; irónia; satira;

         

        METRIKA:

        •       rým a jeho podoby;   voľný verš

         

        

        MATURITNÉ OKRUHY

        u = ukážky v zadaní,                        tučné – diela z CP

        

         

        VÝVOJ LITERÁRNYCH DRUHOV, ŽÁNROV A DEJINY LITERATÚRY

        •       VÝVOJ DRÁMY

        ü  Komická dráma – u: Lakomec; vedieť autora zaradiť, dielo interpretovať, charakterizovať komédiu, porovnať tragédiu, komédiu, činohru, charakterový typ postavy, humor, hyperbola, druhy humoru;

        ü  Tragédia – u: Antigona; vývoj a kompozícia tragédie; autora zaradiť do lit. obdobia, interpretácia diela;

        ü  Slovenská dráma 19. st. – u: Palárik: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, Tajovský: Statky-zmätky, autorov zaradiť do lit. obdobia, porovnať tému diel, kompozíciu, stvárnenie postáv, diela interpretovať;

        ü  Divadelná hra a jej kompozícia – u: Hamlet - interpretácia, kompozícia drámy, dejstvo, výstup, replika, autorská poznámka, herec, režisér, dramaturg, inscenačné formy;

        ü  Povojnová dráma – u: Bukovčan: Kým kohút nezaspieva; zaradiť do: existenciálna dráma, interpretácia hry - v nej nájsť znaky príslušného smeru; v úvode spomenúť popredné slovenské divadlá;

          

        •       NEVERŠOVANÁ EPIKA  

        ü  Román a jeho podoby/typy – u: Kapitánova dcéra; román, znaky r., druhy románov, priamy rozprávač, zaradiť ukážku do lit. obdobia a k typu r., pásmo rozprávača a pásmo postáv, monológ, dialóg, interpretácia románu;

        ü  Vývoj novely – u: Tri gaštanové kone; do úvodu: definícia novely, znaky novely, prehľad noviel, kt. poznáte; dielo interpretovať;

        ü  Román, sociálny a psychologický román – u: Jozef Mak; zaradiť do literárneho smeru; - ? typ románu, interpretácia diela; 

        ü  Slovenská próza po r. 1945 – u: Ako chutí moc; interpretácia diela; dielo je otvorenou kritikou totalitného režimu, v úvode: po r. 1948 sa literatúra stala slúžkou politiky, socialistický realizmus, skresľovanie skutočnosti, témy v literatúre?;

         

        VERŠOVANÁ EPIKA

        ü  Klasicizmus – vzniká slovenská inteligencia, ale medzi nimi spor o jazyk: bernolákovci (SJ) ↔ evanjelici (ČJ), Ján Hollý:  najvýznamnejší  básnik bernolákovcov; Ján Kollár: najvýznamnejší predstaviteľ evanjelikov, rozbor diela Slávy dcera,  znaky eposu; časomerný veršový systém, stopa.

        ü  Epické podoby poézie v diele H. Gavloviča a J. Bottu – u: Hle, človek opilý – žádnému nemilý; Smrť Jánošíkova – interpretovať obidve diela; 

        F definovať rytmus, znaky sylabického veršového systému, anafora, metafora, básnické prirovnanie, vonkajšia kompozícia básnickej skladby

        ü Poézia štúrovskej generácie - úvod: štúrovci, ich ciele, vymenovať ich;  Mor ho!, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, umelecké prostriedky; interpretácia diel;

        F aspoň 3 znaky štúrovskej poézie - napr. túžba po slobode - osobnej, národnej; láska k národu v popredí, láska k žene v úzadí (svetový romantizmus opačne), hrdina kolektívny ( v európskej - individualista, rozdiel medzi slovenskou a svetovou), vplyv ústnej ľudovej slovesnosti - napodobňovanie ľudovej poézie, opakovacie figúry, rovnaký počet slabík vo verši - slabičný veršový systém, rytmus a rým; témy - jánošíkovská,  zbojnícka a pod.

         

                      LYRIKA

        ü  Lyrika a jej druhy; ľúbostná a spoločenská lyrika, básnický protiklad, typy rýmov a ich schéma, u: b. A. Sládkovič: Marína, S. Hurban-Vajanský: Slovenčina - interpretácia básní;

        ü  Tvorba I. Krasku; literárna moderna, symbolizmus a jeho znaky, symbol, epiteton u: b. Topole, Život, interpretácia básní;

        ü  Slovenská medzivojnová poézia –  vymenovať smery, znaky voľného verša; reflexívna a duchovná lyrika, zaradiť k jednotlivým smerom: u: Smrek: Cválajúce dni, Dilong: Konvália - téma, atmosféra básní, umelecké prostriedky;

        ü  Slovenská povojnová poézia – u: Válek: Slnko, Rúfus: Zvony detstva – voľný verš, znaky modernej poézie; interpretácia básní, porovnanie štýlov;  

         

                     TEMATICKÉ OKRUHY 

        

        ü  Obraz ženy v literatúre – u: Ťapákovci, dielo s výraznými ženskými postavami, dielo interpretovať; definovať novelu, chronológia v epike, hĺbkové členenie umeleckého diela;

        ü  Retrospektívny kompozičný postup – u: Kto chytá v žite - dielo s tematikou vzbury voči svetu dospelých; dielo interpretovať; spasiteľský román; nespoľahlivý rozprávač;

        ü  Konštantín a Metod na Veľkej Morave: u: Moravsko-panónske legendy, Proglas,  interpretovať diela;

        ü  Obraz slovenskej dediny v diele realistov – u: Keď báčik z Chochoľova umrie, Maco Mlieč; v úvode predstaviť prostredie: slovenská dedina, hrdina jednoduchý dedinský človek a jeho svet; mnohí hrdinovia sú zaostalí, telesne ale i sociálne; diela interpretovať, typy rozprávača, typy literárnych postáv, vnútorná kompozícia epického diela

        ü  Obraz vojny vo svetovej literatúre – u: Remarque: Na západe nič nového -  dielo - interpretácia; v úvode – vysvetliť, prečo sa téma vojny objavuje v literatúre: rozvrat hodnôt, spoločnosti, tradičnej morálky, náboženstva a pod.; Remarque - obraz vojnových hrôz, smer -expresionizmus, tragika - stratená generácia; 

        ü  Obraz 2. svetovej vojny v slovenskej literatúre - u: Bednár: Kolíska, dielo interpretovať - kľúčové postavy, dejová línia, rozprávač, ideový odkaz; 

        ü  Próza naturizmu – u: Drak sa vracia, vyvodiť znaky prózy naturizmu, dielo treba interpretovať; v úvode treba zaradiť do lit. kontextu – 30. roky 20. st.;

        ü  Pavol Országh-Hviezdoslav– u: Krvavé sonety, A národ oboril sa na národ; vymenovať témy jeho lyriky; osobitosti jeho básnického jazyka; definovať lyrickú poéziu, sonet, metonymiu, sylabicko-tonický veršový systém, čo je stopa, daktyl , trochej;

        ü  Literárne druhy a žánre – u: z lyrického, epického a dramatického diela; porovnanie literárnej formy; v úvode: vymenovať a stručne charakterizovať literárne druhy a žánre;

        ü  Vplyv postmoderny na vývoj literatúry – u: Dušek: Kufor na sny, poviedky Taktika, Mapka neznámeho pobrežia, Pes - diela interpretovať; vyvodiť aspoň tri znaky postmoderny; v úvode vysvetliť, prečo mladších autorov ovplyvnila postmoderna: chceli byť vo svojej tvorbe slobodní, odmietli socialistický realizmus; vysvetlenie pojmu postmoderna;

        ü  Absurdná dráma - u: Soirée;

              dielo interpretovať, vyvodiť znaky absurdnej drámy; v úvode vysvetliť, prečo vzniká absurdná literatúra,        napr. vplyv modernej spoločnosti, rozpad tradičných hodnôt, rodiny ... 

        ü  Slovenská populárna pieseň, pop-poézia - u: Urban: Voda, čo ma drží nad vodou,

        dielo interpretovať, zaradiť autora do literárneho obdobia; vývoj slovenskej populárnej piesne;

        ü  Ľudovít Štúr – život a dielo, politik, novinár, básnik, vodca mladej generácie - štúrovci, jazykovedec;

        ü  Levický región v slovenskej literatúre – u: Chudoba: Zázrak na konci sveta, Hykisch: Atómové leto, interpretovať diela;

         

        Základné gramatické vedomosti na MS

         

        LEXIKOLÓGIA

        L = náuka o slovnej zásobe jazyka. Lexikografia = náuka o slovníkoch. Etymológia = pôvod slova
        Slovná zásoba = súhrn všetkých slov v jazyku. Delíme ju podľa viacerých kritérií:
         ZÁKLADNÁ SZ = obsahuje slová, ktoré sú najpoužívanejšie, pozná ich každý príslušník národa, mení
        sa pomaly; slová , ktoré už „ nepotrebuje“ alebo ešte neprenikli do ZSZ tvoria premenlivú časť SZ;
         jej súčasťou je aj JADRO SZ = najstaršie slová jazyka, v SJ asi 100 slov ešte indoeurópskeho pôvodu
         individuálna SZ = súhrn slov jednotlivca, SZ jednotlivca, delíme ju ešte na aktívnu - poznám
        a používam; a na pasívnu – poznám, ale nepoužívam.
         SZ SJ MÁ SVOJ SYSTÉM, podľa ktorého ju delíme na základe týchto kritérií:
        1. podľa vecného významu slova
        a) 10 slovných druhov
        b) jednovýznamové – viacvýznamové slová (napr. frazeologizmy, metafora, metonýmia)
        c) odvodené – neodvodené
        d) synonymá –slová, ktoré majú podobný al. blízky význam, inak znejú; za S nepovažujeme slová
        nespisovné; synonymický rad vzniká z dvoch a viacerých synoným, napr. pekný – krásny, utešený,
        nádherný; ► dôležité v štylizácii slohového útvaru, Synonymický slovník SJ
        e) homonymá – slová rovnozvučné, ale s odlišným významom, napr. kohútik, čelo, hlava a pod.
        f) antonymá – protikladné slová , napr. čierny – biely, sladký – horký; ► pomáhajú pochopiť lexikálny
        význam slova, využívajú sa v umeleckej literatúre - protiklady
        g) paronymá –hláskoslovne a významovo sa ovplyvňujúce; napr. plot – plod, zastávka – zástavka
        h) súradné – nesúradné = významovo nadradené a podradené; napr. obilie – žito, jačmeň, pšenica;
        ovocie – pomaranč, jablko, hruška
        2. podľa dobového výskytu
        a) neologizmy –nové slová, ktoré odrážajú zmeny doby; počítač, internet, CD...
        b) zastarané sl. – historizmy = pomenúvajú reálie, ktoré sú už minulosťou; sem môžeme zaradiť aj
        biblizmy (svätyňa, zvestovať, pokánie, peklo...) dereš, merica, zlatka; ► využitie: umelecká literatúra
        - archaizmy = nahradili ich modernejšie pomenovania; mravy = morálka, lučba = chémia, počty = aritmetika
        3. podľa príslušnosti k štýlovej vrstve - jazykové štýly
        a) neutrálne –štylisticky nepríznakové;
        b) štylisticky príznakové – sú znakom určitého jazykového štýlu:
        spisovné: odborné, hovorové, umelecké 

        nespisovné: nárečové (zemepisné – dialektizmy, napr. zemiaky- grule-
        krumple- švábka- bandurky), slangové (sociálne nárečie – študentský sl.), žargónové ( často tajná, nespisovná reč tulákov, bezdomovcov), vulgárne
        4. podľa expresivity
        a) neutrálne – dom, otec,, pes, jedlo
        b) citovo zafarbené; expresívne slová = odrážajú kladný či záporný postoj, vyjadrujú emócie, zdôrazňujú
        napr. vzťah autora k obsahu rozprávania, k postave. Medzi expresíva patria :

         zjemňujúce, eufemizmy, zdrobneniny, detské slová : domček,
        ocko, psík, havo, sedkať, bežkať...
         zhoršujúce, pejoratíva, hyperboly - nadsázky, zveličujúce slová,
        vulgarizmy: oco, domisko, psisko, grobian, gebuzina, revať = plakať...
        SPÔSOBY ROZŠIROVANIA SZ:
        A) tvorením nových slov
        B) preberaním cudzích slov
        CUDZIE SLOVÁ patria do slovnej zásoby každého jazyka. Do slovnej zásoby SJ tiež prenikli slová z vyše 30 jazykov iných národov. Ich osudy sú rôzne:

         prenikli do základnej slovnej zásoby a udomácnili sa - nazývame ich prevzaté slová - ich pravopis sa
        prispôsobil slovenskému, preto ich nepociťujeme ako cudzie, napr. škola, kostol, žiak – latinčina;
        papier, cukor, musieť – nemčina; salaš, bryndza – rumunčina; bájka, látka, živočích - čeština a iné.
         prenikli do slovnej zásoby, ale sa neudomácnili, preto z nej vypadli, napr. trotoár - chodník -
        francúzština ( Jesenský )
         v slovnej zásobe sa používajú ako kalky = doslovné preklady, napr. geografia – zemepis

        
         cudzie slová sa zväčša skloňujú podľa domácich vzorov – je to znakom ich udomácnenia sa v SZ
        V súčasnosti k nám preniká veľa slov hlavne z anglického jazyka. Všeobecným trendom vo vývoji slovnej zásoby všetkých jazykov je internacionalizácia - prevzaté slová sú známe a totožné vo viacerých jazykoch
        ( gigant, jury, safari, zoológia, watt ).

        
        TVORENIE NOVÝCH SLOV : toto skúma tvaroslovie, veda o tvorení slov

         odvodzovaním pomocou slovotvorných predpôn a prípon (slovotvorný
        formant), ktoré pridávame k slovotvornému základu; nad – zem –ný
         skladaním; pravotočivá, krasokorčuliar (zloženina – spájajúca morféma o), zemeguľa (zrazenina), vodoinštalácia (hybridná zloženina- cudzie + slovenské sl.) česko – slovenský
        slovník...

         skracovaním viacslovných názvov:
        rozoznávame: skratky – napr., atď., Ing.,...značky – kg, m, Co2;skratkové slová EU Bratislava, OA, SR, USA; Satur ( Pôjdem si kúpiť do Saturu zájazd), SĽUK
        univerbizácia: minerálna voda – minerálka; z viacslovného názvu vytvoríme jednoslovný

        multiverbizácia: opačne, z jednoslovného pomenovania vytvoríme viacslovné – používame v publicistickom, odbornom, administratívnom štýle: bola vykonaná orba, uskutočnilo sa preverovanie vedomostí ...
        FRAZEOLOGIZMY : výskumom frazeologizmov sa zaoberá frazeológia

         sú to ustálené slovné spojenia najmenej dvoch slov.
         majú obrazný význam.
         z ľudovej slovesnosti sem patria príslovia, porekadlá, prirovnania 
        
         v SJ používame aj frazeologizmy európskeho pôvodu, napr. babylonská veža, Damoklov meč, Kolumbovo vajce a iné. Sú prevzaté z antických bájí, z Biblie, z histórie ľudstva.

        .
        Využitie F : ► umelecká literatúra, hovorový štýl
        TYPY SLOVNÍKOV: a) výkladový sl. – SLOVNÍK SLOVENSKÉHO JAZYKA,
        (zastaralý, pripravuje sa nový – cca140 tis. slov)
        Krátky slovník SJ – kodifikačný slovník SJ, 50 tisíc slov
        Pravidlá slovenského pravopisu

        b) terminologické sl. – odborné
        c) prekladové sl.
        d) špeciálne sl. –synonymické, frazeologické, retrográdne ( frekvencia slov), etymologické, cudzích slov ...
        Prvý slovník SJ : A. Bernolák: Slowár Slowenskí, Česko – Latinsko – Nemecko – Uherskí – 30 tisíc sl.
        V súčasnosti dobrý zdroj – Digitalizované kodifikačné a iné slovníky na stránke www. juls.savba.sk
        – Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra
        OBRAZNÉ ŠTYLIZÁCIE: POETIZMY, umelecké sl., nazývame ich aj trópy
        majú za úlohu vniesť do textu emociálnosť, t. j. kladne al. záporne zapôsobiť na čitateľa, sú štylisticky príznakové a expresívne
        
         1. epiteton     6. metonýmia
        2. metafora       7. paralela
        3. personifikácia     8. paradox
        4. prirovnanie     9. alegórie
        5. symboly     10. protiklady – kontrasty

        MORFOLÓGIA (TVAROSLOVIE)

        = náuka, ktorá sa zaoberá slovnými druhmi , spôsobmi tvorenia slov a gramatickými kategóriami.

        Slovné druhy: 1. podstatné mená, 2. pridavné mená, 3. zámená, 4. číslovky, 5. slovesá,                                                         6. príslovky, 7. predložky, 8. spojky, 9. častice, 10. citoslovcia.
        Systém slovných druhov – základné kritériá, podľa ktorých delíme SD:
        1. PODĽA LEXIKÁLNEHO VÝZNAMU: PLNOVÝZNAMOVÉ 1. - 6. môžu stáť samostatne
        NEPLNOVÝZNAMOVÉ 7. - 10. stoja s plnovýznamovým slovom

        2. PODĽA TVARU SLOVA: OHYBNÉ 1.- 4. skloňujeme, 5. časujeme

        NEOHYBNÉ 6.-10.
        príslovky z akostných prídavných mien - ohybné
        3. PODĽA FUNKCIE VO VETE: VETNÉ ČLENY 1.-6. majú vetnočlenskú platnosť
        BEZ VETNOČLENSKEJ PLATNOSTI: 7.-10.
        Rozlišujeme menné gramatické kategórie: ROD, ČÍSLO, PÁD

        slovesné kategórie: OSOBA, ČÍSLO, ČAS, SPÔSOB, VID, SLOVESNÝ ROD
        
        1. PODSTATNÉ MENÁ (SUBSTANTÍVA) pomenúvajú osoby, zvieratá, veci, vlastnosti a deje
         VŠEOBECNÉ - konkrétne – hmotné;
         ABSTRAKTNÉ – nehmotné (vlastnosti, deje, stavy)
         VLASTNÉ
         ŽIVOTNOSŤ - podstatné mená mužského rodu
        MENNÉ KATEGÓRIE :
        ROD:
         gramatický – mužský, ženský, stredný
        ČÍSLO
         jednotné – singulár
         - množné – plurál + pomnožné – majú tvar pl a pomenúvajú 1 vec (rukavice) – vz: dub, stroj, žena, ulica, mesto, srdce; dať do: D, L, I
        + hromadné – označujú množstvo vecí a majú tvar sg (lístie)
        + látkové – skladajú sa z čiastočiek, je to celok (múka, cukor)

        PÁD N, G, D, A, L, I – 5. vokatív vypadol (oslovenie)
        VZOR (už nie je gr. kategória)
         mužský rod - chlap, hrdina, dub, stroj
         ženský rod - žena, ulica, dlaň, kosť
         stredný rod - mesto, srdce, vysvedčenie, dievča
         cudzie slová m. r. - vzor kuli (nosič bremien), ž. r. zakončené na – ea -žena/ulica
         zvieracie podstatné mená - v sg (krokodíl) chlap, hrdina
        - v pl (krokodíly) dub, stroj

        2. PRÍDAVNÉ MENÁ (ADJEKTÍVA) pomenúvajú vlastnosti osôb, zvierat, vecí a javov
         stoja pred podstatnými menami a zhodujú sa s nimi v rode , čísle a páde.
         Menné kategórie ako podstatné mená
         AKOSTNÉ dajú sa stupňovať, pekný, cudzí
         VZŤAHOVÉ sú odvodené od podstatných mien pekný, cudzí
         PRIVLASTŇOVACIE koncovky –ov, -ova, -ovo, -in, -ina, -ino matkin, otcov
         ZVIERACIE / ŽIVOČÍŠNE páví
        3. ZÁMENÁ (PRONOMINÁ) zastupujú podstatné a prídavné mená
         Menné kategórie ako podstatné mená
         OSOBNÉ základné ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni, ony
        privlastňovacie môj, tvoj, jeho, jej, náš, váš, ich

         ZVRATNÉ základné seba/sa
        privlastňovacie svoj
         UKAZOVACIE ten, tá, to, tí, tie

         VZŤAŽNÉ ako opytovacie zámená, ale nepýtame sa nimi (sú bez otáznika)
         OPYTOVACIE Kto? Kde? Ako?
         NEURČITÉ dakto, niečo, voľajaký, ktosi
         VYMEDZOVACIE ten istý, všetci, sám, nikto, každý
        4. ČÍSLOVKY (NUMERÁLIÁ) pomenúvajú množstvo (počet) a poradie
         všetky typy č. sú určité a neurčité
         Menné kategórie ako podstatné mená
         ZÁKLADNÉ nula, jeden, dva, veľa, málo, trochu
         SKUPINOVÉ dvoje, viacero
         RÁDOVÉ prvý, druhý, posledný
         NÁSOBNÉ dvakrát, dvojnásobný, dva razy, mnohokrát
         DRUHOVÉ storaký, niekoľkoraký
         VZOR
        1- 4 samostatné skloňovanie 1000000 dub
        5-99, miliarda žena
        100 mesto násobné č. pekný
        1000 stroj radové č. pekný, cudzí
        5. SLOVESÁ (VERBÁ) vyjadrujú dej, činnosť alebo stav osôb, zvierat a vecí
         Tvar jednoduchý: učím sa, kreslím;

        zložený: budem pracovať, pracoval by som
         PLNOVÝZNAMOVÉ činnostné: Čo robí? Pracuje.
        stavové: Čo sa s ním deje? Spí.

         NEPLNOVÝZNAMOVÉ – pomocné : môcť, musieť, chcieť, ostať, prestať, byť,
        mať (ak mať – vlastniť, potom je plnovýznamové)

        SLOVESNÉ KATEGÓRIE:
         OSOBA 1., 2., 3., os. singuláru a plurálu
         ČÍSLO singulár, plurál.
         ČAS prítomný, minulý, budúci
         SPÔSOB oznamovací, rozkazovací a podmieňovací 
         VID dokonavý: dej je ohraničený, z neurčitku sa nedá vytvoriť zložený
        tvar budúceho času napísať→ napíšem

        nedokonavý: dej nie je ohraničený, dá sa vytvoriť zložený tvar budúceho času písať → budem písať
         ROD činný: podmet koná dej: Jano hrá na klavíri.                                                                                                        Trpný: podmet je dejom zasiahnutý: Previerka bola uskutočnená.

        Určité slovesné tvary:
         oznamovací spôsob: píšem, písal som, budem písať
         podmieňovací spôsob minulého času: bol by som písal
         podmieňovací spôsob prítomného času: písal by som
         rozkazovací spôsob: píš! píšte!
        Neurčité slovesné tvary:
         neurčitok: písať
         prechodník: píšuc
         činné príčastie prítomné: píšúci
         činné príčastie minulé: písavší
         trpné príčastie: písaný
         slovesné podstatné meno: písanie

        6.PRÍSLOVKY (Adverbiá) neohybný slovný druh (až na tie, ktoré môžeme stupňovať)
        plnovýznamové slová, vyjadrujú okolnosti, vlastnosti deja.
        Poznáme príslovky miesta, času, spôsobu, príčiny.

        Tvorenie prísloviek: tvoríme ich z prídavných mien s príponami o, e, y ťažký = ťažko
        z podstatných mien nahlas, spämati

        stupňovanie prísloviek: pravidelné - vysoko, vyššie, najvyššie
        nepravidelné - pekne, krajšie, najkrajšie
        7. PREDLOŽKY (Prepozície) vyjadrujú vzťahy medzi pomenovaniami
         prvotné – majú len funkciu predložky – s, z, v, ku, bez, cez
         druhotné – môžu byť aj iným slovným druhom (najčastejšie príslovkou) – okolo, naproti. Viažu sa
        vždy s nejakým pádom
         vokalizácia - jav, kedy sa k predložkám s, z, v, k, pridáva vokál- samohláska, t.j. vtedy:
        1. keď slovo začína tou istou spoluhláskou ako predložka – vo vani, ku koňovi.
        2. keď slovo začína skupinou spoluhlások – ku mne, vo sviatočný deň

        8. SPOJKY (Konjunkcie) vyjadrujú vzťahy medzi slovami a vetami, spájajú slová do viet, vety do súvetí.
        A a) podraďovacie – že, keď, ako, ktorý, či,
        b) priraďovacie: zlučovacie – a, i, aj, ani
        stupňovacie – ba, ba aj,
        vylučovacie – buď, či, alebo
        odporovacie – ale, no , a, lež, predsa
        príčinné – lebo, teda, totiž
        dôsledkové – tak, teda, (a)preto, nuž

        B a) jednoduché – a, lebo, preto
        b) viacslovné – ba aj, a preto

        INTERPUNKCIA - PÍSANIE ČIARKY VO VETE A V SÚVETÍ
         v jednoduchých vetách nepíšeme čiarku
         ak sa spojky opakujú, píšeme čiarku pred 2. spojkou
         pred viacslovné spojky píšeme čiarku
         v podraďovacích súvetiach píšeme čiarku pri oddeľovaní Hv a Vv
         pred spojky sťa(by), než, ako nepíšeme čiarku, ak ide o jednoduchú vetu – prirovnanie: Očervenel ako
        rak. Nevedel, ako má ďalej postupovať.
        9. ČASTICE (Partikuly) vyjadrujú postoj hovoriaceho k výpovedi.
         uvádzacie – na začiatku vety a, ale, aspoň
         hodnotiace – niečo hodnotia – áno, nie
         vytyčovacie – niekomu niečo vytyčujú – iba, ešte, aj, práve
        Pozor na pravopis čiarky – niektoré vydeľujeme čiarkou.
        10. CITOSLOVCIA (Interjekcie) vyjadrujú prejavy citu a vôle alebo napodobňujú zvuky.
         vlastné – och, jaj, juj
         zvukomalebné – cink, krá, čľup, tik-tak
        Citoslovcia sú najčastejšie tvorené od slovies. Pozor na pravopis čiarky – niektoré vydeľujeme čiarkou.

        SYNTAX

        Syntax – skladba = veda, kt. sa zaoberá štúdiom vetných členov, skladov, viet a ich vzájomných vzťahov.
        S. pracuje s jednotkami: sklady, vetné j., polovetné,  súvetné jednotky. Súčasťou S je aj nadvetná syntax: 
        slovosled, odsek, kapitola.

        VETNÉ ČLENY A SKLADY(syntagmy)
        Vetné sklady = významové spojenia dvoch plnovýznamových slov vo vete. Poznáme:
        a) prisudzovací (predikácia) podmet a prísudok: Deti sa hrajú.
        b) určovací (determinácia) prívlastkový: výnimočný žiak, kvet narcisu                                                                                                           predmetový: čítam knihu
        príslovkový: čítaš pekne

        c) priraďovací (koordinácia) viacnásobný vetný člen: otec a mama

        Slová sa do skladov spájajú spôsobmi:

        a) zhoda prisudzovací, určovací prívlastkový sklad
        b) väzba určovací predmetový sklad
        c) primkýnanie (slovosled) priraďovací, určovací príslovkový

        Vetné členy: a) hlavné: podmet: Otec spí. Fajčiť zakázané. Vedúci prehovoril.
        prísudok slovesný: spí, bude spať, musí spať
        menný: som zdravý, je učiteľka
        vetný základ slovesný: pršalo, trasie ma
        neslovesný: Pomoc! Potraviny.
        citoslovný: fuj, hurá, ach
        b) vedľajšie: predmet – priamy: čítal knihu, učil sa tancovať (neurčitkom)
        nepriamy: hovoril o knihe, spoliehal sa na nás
        príslovkové určenie – miesta: vošiel dverami, stál naľavo
        - príčiny: od radosti vyskočil, pre chorobu neprišiel
        - času: práve sa zobudil, vtom skočil,
        - spôsobu: písal pekne, všetko urobil
        prívlastok – zhodný: pekné dieťa, naši susedia, prví víťazi
        - nezhodný: kvet narcisu, dom s balkónom
        doplnok :Brat prišiel unavený. Na tréning chodili piati.
        prístavok: Rétorika, veda o rečníctve, sa ...
        VETA

        Veta = základná syntaktická jednotka s uceleným významom, gramaticky usporiadaná a intonačne
        uzavretá.
        Delenie viet :
        1. podľa zloženia: a) jednoduchá veta holá: Deti sa hrajú. Pršalo. (jednočlenná)                                                                                                             rozvitá: Deti sa pekne hrajú. Dnes veľmi pršalo. (jednočlenná)
        b) súvetie – priraďovacie, podraďovacie, zložené súvetie 
        c) polovetné konštrukcie Idúc, stretol som... (holá)
        Idúc pomaly, stretol som... (rozvitá)
        2. podľa členitosti a) jednočlenné majú vetný základ – slovesné: Pršalo.                                                        - menné (neslovesné): Potraviny.
        b) dvojčlenné - úplné: podmet, prísudok: Janko spieva. Matka varí obed.                                                                                  neúplné: podmet nevyjadrený: Zaspieval.

        3. podľa obsahu oznamovacia: Janko zaspieval.
        opytovacia: Janko zapievaš?
        rozkazovacia: Janko zaspievaj!
        želacie: Bodaj by si zaspieval!

        Súvetie = spojenie 2 al. viacerých jednoduchých viet, kt. tvoria uzavretý celok.

        a) podľa počtu viet ich delíme na jednoduché (2 vety), zložené ( 3 a viac viet).
        b) podľa vzťahov medzi vetami poznáme :
        1. priraďovacie súvetia - vzťahy sú rovnocenné -zlučovacie, odporovacie, vylučovacie, stupňovacie, dôvodové, dôsledkové

        2. podraďovacie súvetia - hlavná veta nadradená - vedľajšia veta predmetová, prívlastková, príslovková, podmetová, prísudková, doplnková

        Vety sa do súvetí spájajú prostredníctvom spojok al. čiarkou - bezspojkové spájanie viet.
        Typy zloženého súvetia: a) obsahuje najmenej 3 hlavné vety, sú rovnocenné: Mama varí, otec číta a deti sa hrajú.
        b) súvetie s 1 hlavnou vetou a vedľajšími vetami, ktoré ju rozvíjajú:
        Mama ma poriadne vystrašila, lebo mi povedala, že k nám už starká nepríde. Neveril, že nás stretne, čo mu bolo nepríjemné.
        c) súvetie s viacerými hlavnými a vedľajšími vetami
        Učil som sa, písal som si referát, lebo som chcel splniť sľub, ktorý som dal mame, že si zlepším známku.

        Zložené súvetie sa využíva hlavne v náučnom, publicistickom a umeleckom štýle.
        POLOVETNÉ KONŠTRUKCIE

        nemajú platnosť samostatnej vety, vyjadrujú sprievodné deje. Sú súčasťou vety, ku ktorej sú pripojené
        v podobe :
        - doplnku, príslovkového určenia, prívlastku
        - najčastejšie majú podobu prechodníka, príčastia činného, príčastia trpného, neurčitku.

        NADVETNÁ SYNTAX
        Základné jednotky: veta a text

         Text vzniká spájaním viet, ktoré na seba nadväzujú obsahovo a to prostredníctvom jazykových
        i mimojazykových prostriedkov.
         Slovosled: slová vo vete sú usporiadané podľa slovosledných pravidiel. V SJ rozoznávame:
         významový princíp:
        1. objektívny slovosled: V - T- J Sestra študuje na strednej škole.
        V = východisko výpovede, J = jadro v., T = sprievodný člen - tranzit
        2. subjektívny slovosled: J – T- V Na strednej škole študuje sestra.
        Je expresívny, hlavne hovorový štýl, ale aj umelecký.
         gramatický princíp: napr. zhodný prívlastok + podstatné meno: pekné dievča
         rytmický princíp nesprávne: Tebe píšem list. správne: Píšem ti list.
        Žena zrútila sa. Žena sa zrútila.

        Porušenie slovosledu sa nazýva inverzia: Chlieb náš každodenný ...
         Odsek = vyššia textová jednotka ako veta, významovo ucelená jednotka. Vyznačuje sa graficky, napr.
        v odbornom texte aj číselne. Dôležité sú začiatky prvých viet ( čelo odseku):
         mäkký začiatok odseku: vety začínajú obyčajne slovesom, plynulé nadväzovanie
         tvrdý začiatok odseku: odsek začína menom – podst., príd., zámeno, číslovka
         Kapitola = čiastkový samostatný celok umeleckého al. odborného diela
        vytvárajú ju odseky; je rozsiahlejšia, máva nadpis – tematicky i obsahovo je uzavretá.

        ZVUKOVÁ STRÁNKA JAZYKA

        - skúmajú ju jazykovedné disciplíny FONETIKA a FONOLÓGIA.

        FONETIKA skúma zvukovú stránku ľudskej reči, t.j. tvorenie a akustické (zvukové) vlastnosti zvukov
        reči (hlások). Základná jednotka je hláska.
        FONOLÓGIA skúma využívanie a fungovanie zvukových signálov v jazyku ako systéme.
        Základná jednotka je fonéma – najmenšia zvuková jednotka, ktorá rozlišuje význam slova v jazyku. V jazyku je menej foném ako hlások, jedna fonéma sa môže realizovať v podobe viacerých hlások.
        V SJ v zásade platí, že jednej fonéme (resp. hláske) zodpovedá jedna graféma ( =písmeno), okrem
        výnimiek, napr.:
        PÍŠEME - POČUJEME
        i/y ===> dve grafémy kryť, piť ===> jedna fonéma kriť, piť
        ď, ť, ň, ľ
        d, t, n, l (pred i,í,e,ia,ie,iu) ď,ť, ň, ľ ===> jedna fonéma
        ch, dz, dž ===> dve grafémy jeden zvuk ==> jedna fonéma 
        Rozdelenie hlások v SJ
        1. základné:

         samohlásky krátke, dlhé : a, e, i, o, u, ä; á ,é , í, ó ,ú;
         spoluhlásky
         dvojhlásky ia, iu, ie, ô
        2. podľa tvrdosti a mäkkosti:

         tvrdé d, t, n, l, k, h, ch, g
         mäkké ď, ť, ň, ľ, dž, č, ž, š, c, dz, j
         obojaké: b, m, p, r, s, v, z, (f)

        3. podľa znelosti:

         znelé párové b, d, ď, g, dz, dž, z, ž, h, v
         neznelé párové p, t, ť, k, c, č, s, š, ch, f
         nepárové znelé (zvučné) m, n, ň, l, ľ, r, j
        Ako sa vyvíjalo písmo a pravopis – základná informácia
        1. obrázkové písmo – piktogramy používame dodnes, napr. na stanici, letisku, na obchodoch ... majú
        ustálený význam, mnohé sú medzinárodné; môžu mať podobu obrázku alebo iniciály : H = nemocnica
        2. klinové písmo – Sumeri 
        3. slabičné (sylabografické) písmo – znaky pre jednotlivé slabiky (japončina)
        4. hlaholika (neskôr cyrilika)
        5. hláskové písmo – u nás sa zaužívala latinka, avšak nemala niektoré hlásky, napr.š,č,ť,dz => písali sa
        ako zdvojené ss(š),cz(č),tj(ť)...;   

        od 14.stor. sa začínajú používať diakritické znamienka (zaviedol ich Majster J. Hus)
        PRAVOPIS (ortografia) – spôsob správneho a presného zapisovania zvukov v jazyku. SJ má pravopis:
        ● diakritický (používa písmená s diakritikou –á,ä,č,ô,ŕ,ť,..)
        ● zložkový (používa zložky – znaky z viacerých písmen latinky, napr. ch, dz).
        
        Počas vývinu SJ sa dá hovoriť o niektorých hlavných pravopisných princípoch:
        a/ fonetický pravopis (zásada píš, ako počuješ) – kodifikácia A. Bernoláka
        b/ foneticko –fonologický a morfologický p.(zásada koľko foném, toľko grafém – používalo sa iba „i“, zároveň aj rešpektovanie morfematickej stavby slova) – Ľ. Štúr
        c/ historicko – etymologický p. – vychádza z historickej podoby a pôvodu slov (podľa staroslovienčiny sa na mieste tvrdého a mäkkého jeru začalo písať „y“ alebo „i“)
        V súčasnom SJ sa najviac uplatňuje:
        1. fonematicko – morfematický princíp – tá istá morféma sa zapisuje tou istou grafémou, aj keď sa výslovnosť (napr. pri spodobovaní) mení : vrabec – vrabca, chrbát – na chrbte...
        2. gramatický princíp – rešpektuje gramat. zákonitosti, napr. pekný chlapec – pekní chlapci                     3. etymologický princíp – napr. písanie biť/byť, skriňa (z lat. scrinium) a i.

        Spisovná výslovnosť (ortoepia) – dôležité javy:
        1. splývavá výslovnosť: pri výslovnosti predložky a slova nerobíme pauzu, dochádza tu k asimilácii- k akej > g akej, k ich >g ich, s vašim > z vašim ; ale pozor: k ňemu, s ňou, k vám, k nim
        2. spodobovanie ( znelostná asimilácia): Ak po znelej nasleduje neznelá, znelú vyslovíme ako neznelú
        a opačne: hrad padol >hrat padol, rybka > ripka; hukot v továrni > hukod v továrni
        „vzorec“ výslovnosti: znelá+neznelá = nn; neznelá+znelá = zz
        3. rytmické krátenie: v SJ za sebou nenasledujú dve dlhé slabiky; existujú aj výnimky
        4. výslovnosť spoluhlásky v :
        a ) ako f, na začiatku slova, slovného spojenia, ak po v nasleduje neznelá: včela, včas, včera, v tebe > fčela, fčas, fčera ,f ťebe
        b ) ako v, ak po v nasleduje samohláska: v oku, slovo, alebo pred slabičným r,ŕ, l,ĺ vlk, zver, vrch, vĺča; al. ak po nej nasleduje znelá spoluhláska: v roku
        c) ako u, ak je na konci slova po samohláske: chlapov, lev, spev, prv > chlapou, leu, speu, pru;
        alebo v strede slova, ak nasleduje po samohláske: dievča, pravda > dieuča, prauda;
        5. výslovnosť ä : vyšší štýl výslovnosti ä, stredný e: zvädnuť > zvädnúť, zvednúť > zvadnúť ← nižší a
        6. dodržiavanie dĺžky pri dlhých slabikách (dlhú slabiku vyslovujeme v dvojnásobnom trvaní, pozor na
        nárečové prvky z východoslov. nárečia!)
        7. mäkčenie, predovšetkým „ľ“ – stačí vyslovovať „polomäkké“ ľ, deva > ďeva, lipa >ľipa
        8. výslovnosť spoluhláskových skupín - napr. stn, zdn, dzsk : prázdny> prázdni, vlastne> vlastňe ,
        prievidzský > prievickí
        9. výslovnosť zdvojených spoluhlások - ds, tč, ds , obyčajne sa asimilujú do podoby zdvojených spoluhlások,
        napr. : motto>motto, srdce>srce, denník >ďeňňík, predsa > precca, otčina> oččina, Čadca > čacca,
        dvadsať > dvaccať
        10. výslovnosť dvojhlások: vyslovujeme ako dve samohlásky, nie ako j + a, e, u; nepredlžujeme:
        viem > nie vjém; ô vyslovujeme ako uo, nie ako vo : kôň>kuoň, nie kvoň

        Prozodické vlastnosti reči = intonácia
        Realizujú sa na najmenšej jednotke – slabike. Intonácia vzniká moduláciou- zmenou hlasu, kt. má 3 podoby:
        a) časová m. - kvantita, pauza, tempo, rytmus
        b) silová m. - intenzita, prízvuk, dôraz
        c) tónová m. - melódia, hlasový register

        Kvantita - dĺžka trvania – dlhá samohláska al. dvojhláska sa realizuje ako dvojnásobok krátkej

        samohlásky.

        Pauza - prestávka – reč sa pauzami člení na úseky- takty, čím vzniká frázovanie. Poznáme prestávky:

        a) fyziologické - nádych
        b) významové – logické.
        Dobrý rečník by ich mal vedieť zladiť, aby nepôsobili rušivo.

        Tempo závisí od funkcie a obsahu prejavu : dôležité časti prejavu si vyžadujú pomalšie tempo, menej
        dôležité – rýchlejšie. Priemerné tempo je asi 100 slov za min., zrýchlené – napr. v divadle,
        reportáži až 120 – 150 slov /min.. (Každý z nás má aj svojské tempo reči – pokiaľ vybočujeme
        z normy, dá sa natrénovať zlepšenie dlhodobým tréningom.)

        Rytmus vzniká striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove; ak je text kratší, je rytmickejší.
        Intenzita hlasu - celková sila hlasu, jej zmenami dynamizujeme text; podobne ako pri tempe intezitou odlíšime dôležité od menej podstatného.

        Prízvuk: v SJ máme pevný- nepohyblivý prízvuk na 1. slabike, vedľajší prízvuk je slabý a vzniká vo viacslabičných slovách – je na 3. slabike a poslednej slabike slova.
        Príklonky( byť, som, si, je, mi, mu jej...) a predklonky ( a, i, aj, že, keď...) sú neprízvučné.

        Jednoslabičné preložky sú obyčajne prízvučné.
        Dôraz - intonačné vyzdvihnutie slova, kt. pokladáme za dôležité.
        Vetný prízvuk pri objektívnom slovoslede býva na poslednom slove vety, pri subjektívnom slovoslede na začiatku vety.

        Emfáza - citový dôraz, napr. Bola krááásna. Ja sa dooobre pamätám.
        Melódia - tónové vlnenie, t.j. stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete. Rozoznávame:

         uspokojivú končiacu melódiu v oznamovacích vetách a doplňovacích otázkach;
        melódia hlasu klesá na konci vety.
         neuspokojivú končiacu melódiu, kt. využívame v zisťovacích otázkach( Ideš do
        školy? Áno/Nie). Melódia je buď stúpavo – klesavá al. klesavo – stúpavá .
         neuspokojivá nekončiaca melódia, kt. je charakteristická pre vetné úseky v súvetiach
        al. v rozvitých vetách. Melódia je plynulo stúpajúca al. rovno zdvihnutá, pretože
        očakávame pokračovanie výpovede.

        Hlasový register - spája sa s tempom a intenzitou hlasu; výšku hlasu meníme pri rozlíšení dôležitého

        od menej podstatného.

        Pravidlá výslovnosti v SJ obsahuje príručka PRAVIDLÁ SLOVENSKEJ VÝSLOVNOSTI od Ábela Kráľa.
        INFORMÁCIA

        Informáciu ( z lat. slova informare – utvárať, odovzdávať) chápeme v dvoch významoch:
        1. v najširšom zmysle značí akýkoľvek údaj, poznatok, správu, oznámenie, fakt
        2. v užšom zmysle značí taký údaj, ktorý je dôležitý vzhľadom na potreby užívateľa.
        Štúdiom informácií sa zaoberá informatika = nový študijný, vedný odbor, ktorý sa zaoberá vznikom
        získavaním, spracovaním, ukladaním odborných informácií.
        Informácie získavame z rôznych zdrojov – napr. z kníh, recenzií, referátov, anotácií, prednášok,
        rozhovorov, z tlače, televízie, rozhlasu, ale aj z moderných IKT – hlavne internet.
        (Anotácia = stručne informuje o knihe alebo o diele, často má podobu len vymenovaných kľúčových slov textu.)
        Informačné pramene delíme na:
         primárne informačné pramene: nespracované originálne pramene: knihy, časopisy, odborné články
         sekundárne informačné pramene: vznikli spracovaním primárneho prameňa: kartotečné lístky, ktoré sú napr. v knižniciach uložené v rôznych typoch katalógov: autorský, predmetový ...
         terciárne informačné pramene - patrí sem :
         bibliografia - zoznam použitej literatúry, je zoradený abecedne podľa priezviska autorov
        (meno autora, názov knihy, vydavateľstvo, miesto vydania, rok vydania, kód ISBN)
        Findra, Ján. Štylistika slovenčiny. Martin: Osveta, 2004. ISBN 80-8063-142-5

         rešerš - súpis údajov a poznatkov k žiadanej problematike
        Informácie spracúvame a uchovávame pomocou:
        Osnova je najstručnejší a najprehľadnejší záznam obsahu textu.

        Píše sa v bodoch. Jednotlivé body osnovy obsahujú zväčša kľúčové slová.

        Konspekt je záznam základných údajov, hlavných myšlienok z počutého alebo prečítaného textu.
        Konspekt je zhustený ale presný obsah textu, ktorý zachytáva jeho logickú štruktúru.

        Tézy (sylaby) - obsah textu, ktorý je vyjadrený pomocou ucelených viet.
        Marginálie - poznámky na okraji strany ( vo vlastnej knihe), podčiarkovanie textu, operátory - ?,!,
        Pri získavaní informácií z kníh využívame rámcové časti knihy:
         záložka na obale – stručná informácia o obsahu knihy
         obsah – názov kapitol
         úvod – autor komentuje obsah knihy (upozorňuje čo v knihe nájdeme)
         index (register) – abecedný zoznam dôležitých mien

         zoznam požitých skratiek – býva v slovníkoch
         bibliografia – nájdeme ju pod čiarou alebo na záver vedeckej práce/knihy, zoznam použitej literatúry;
         resumé – stručný obsah knihy, býva aj cudzojazyčný
        Pri zápise, ale aj tvorbe vlastných štylistických prác využívame:
         citácia - doslovne uvedené opakované slová autora, doslovne citovaný výrok iného autora;
        uvádzame ho v úvodzovkách a môžeme vsunúť aj meno autora do zátvorky; v odborných
        žánroch ako poznámku pod čiaru uvedieme bibliografický záznam diela, z ktorého citát
        pochádza.
        - podoba: ako priama reč „Myslím, teda som.“ (R. Descartes)

         parafráza - voľné tlmočenie cudzích myšlienok, ale pri zachovaní obsahu výpovede, napr.
        do úvodzoviek vložíme len najdôležitejšiu časť myšlienky; nemusíme uviesť autora

        SLOVANSKÉ JAZYKY V RODINE EURÓPSKYCH JAZYKOV

        Slovenčina patrí do skupiny SLOVANSKÝCH JAZYKOV, ktoré sa zaraďujú do skupiny
        INDOEURÓPSKYCH JAZYKOV. Tieto sa vyvinuli v Indii, presunom obyvateľstva sa rozšírili do Európy,
        kde sa z nich vyčlenili podskupiny jazykov, napr. germánske, románske, keltské, slovanské... , ale sem nepatria maďarčina, fínčina.
        SLOVANSKÉ JAZYKY sa vyvinuli zo spoločného základu - PRASLOVANČINY, kt. sa hovorilo v
        pravlasti Slovanov. Po migrácii a následnom rozdelení slovanských kmeňov vznikli 3 skupiny slovanských jazykov :
         východoslovanské: ruština, ukrajinčina, bieloruština
         západoslovanské: čeština, slovenčina, poľština a niektoré vymreté jazyky
         južnoslovanské: bulharčina, srbčina, chorvátčina, slovinčina, macedónčina, patrila sem aj praslovančina.

        Prvým spisovným jazykom našich predkov bola STAROSLOVIENČINA, ktorú pred príchodom na
        Veľkú Moravu vytvorili Konštantín a Metod. Konštantín je aj autorom najstaršieho písma - HLAHOLIKY.
        V slovnej zásobe staroslovienčiny boli slová praslovanského pôvodu, grécke slová a neskôr pribudli
        slová z jazyka obyvateľstva na VM.
        V hláskoslovnom systéme staroslovienčiny boli :
         nosovky ę, o ( męso - mäso , moka - múka )ь
         tvrdý ъ a mäkký ь znak - jery (dьnьsь - dnes, sъnь – sen)
         Nosovky a jery zanikli v 10.-13. st., kedy sa na našom území už formuje slovenčina.
        Z dejín vývoja slovenčiny:
        Po zániku VM sa spisovným, náboženským a administratívnym jazykom stáva aj na našom území
        latinčina. Postupne sa v reči ľudových vrstiev však formujú slovenské nárečia.
        Od 14. storočia sa  postupe objavujú zápisy s prvkami češtiny – viacerí Slováci študovali na Karlovej
        univerzite v Prahe. Silnie aj vplyv Slovákov v mestských radách či v cirkvi, a preto sa objavujú aj prvé zápisy v slovenských nárečiach (napr. Špišské modlitby, Žilinská mestská kniha). V polovici 18. storočia sa západoslovenčina resp. kultúrna trnavčina stáva kultivovaným jazykom vzdelancov na Katolíckej
        univerzite v Trnave, nasleduje 1. kodifikácia spisovnej slovenčiny. Druhá – 19. storočie – Ľ. Štúr.

        VNÚTORNÉ ČLENENIE SLOVENSKÉHO JAZYKA
        SLOVENČINA SA POKLADÁ ZA NAJZACHOVALEJŠÍ SLOVANSKÝ JAZYK. Jej najbližším
        jazykom je ČESKÝ JAZYK.
        Z najstarších období slovenčiny nemáme písomné pamiatky, o jej podobe sa dozvedáme zo starých
        latinských listín, ktoré uvádzajú staré slovenské vlastné mená osôb, osád, vrchov, riek.
        Slovenčina má takmer 30 nárečí, ktoré sa dajú rozčleniť na 3 skupiny zemepisných nárečí :
         východoslovenské ( spišské, šarišské, zemplínske, sotácke )
         stredoslovenské ( severnozápadné, juhovýchodné a gemerské )
         západoslovenské ( severné, južné, záhorské )
        Nárečie nášho kraja patrí do skupiny južných nárečí západoslovenského nárečia a nazýva sa nárečie
        tekovské.
        Nárečia nemajú celoslovenskú platnosť. Uplatňujú sa poväčšinou v ústnom styku. Ich slovná zásoba nie je spisovná, no napriek tomu ovplyvňuje podobu slovnej zásoby spisovnej slovenčiny. Dnes sa podoba nárečí pomaly približuje spisovnému jazyku ako celonárodnému dorozumievaciemu prostriedku.
        Nárečia zohrali veľkú úlohu pri formovaní spisovnej slovenčiny.
        1. kodifikátor Anton Bernolák si za vzor vybral západoslovenské nárečie - kultúrnu trnavčinu, kt. doplnil
        prvkami hornooravského nárečia. Pravopis je foneticko- fonologický: Píš ako počuješ; ale aj morfologický (dub, dub –a) a diakritický (š, č, á, é...). Poznal len i, í; nepoznal dvojhlásky, používal starý prepis grafém(w = v, g = j). Bernolák písal podstatné mená s veľkým písmenom (Woda, Písek).
        2. kodifikátor Ľ. Štúr vyšiel zo stredoslovenských nárečí, hoci tieto sú početnejšie a členitejšie. Z týchto nárečí sa v spisovnej podobe uplatnili dvojhlásky ia, ie, ô, mäkké ďe, ťe, ňe, rytmický zákon a iné. Pravopis je foneticko- fonologický: Píš ako počuješ; ale aj morfologický (dub, dub –a) a diakritický (š, č, á, é...). Starý Bernolákov prepis niektorých grafém zmodernizoval – písal j, v; ale dvojhlásky písal ako je, ja, uo. Do pravopisu nezahrnul ä, ľ, ie, y/ý. Kodifikoval aj písanie veľkých písmen.
        3. kodifikácia slovenčiny - Hodžovsko - hattalovská
        Štúrovu kodifikáciu z r. 1843 neprijali všetci vtedajší poprední činitelia. Na ďalších úpravách
        slovenského pravopisu pracoval M. M. Hodža (štúrovec) a Martin Hattala (bernolákovec). Zhodli sa, že
        slovenský pravopis musí vychádzať z historického základu (etymologický pravopis).
        V r. 1851 sa v Bratislave stretli zástupcovia štúrovcov a bernolákovcov, aby sa dohodli o jednotnej
        podobe spisovného jazyka. Prijala sa Hattalova pravopisná úprava, podľa ktorej sa zaviedlo písanie:
        i / y; dvojhlások ia, ie, iu, ô - namiesto uo, je, ja; hlások ä, é, ľ, de, te, ne, le a di, ti, ni, li bez mäkčeňa,
        v muž. rode koncovka -ov /chlapov/
        Nová príručka vyšla v r. 1852 pod názvom Krátka mluvnica slovenská od M.Hattalu.
        4. kodifikácia slovenského jazyka - Samo Czambel. Vo svojej kodifikácii vyšiel z kritickej analýzy literárnych diel klasikov. V slovenskom pravopise ustálil: písanie i/y, ä, ľ, zákon o rytmickom krátení a o výnimkách z tohto zákona, pravidlá pre písanie predložiek s, z, veľkých písmen, rozdeľovanie slov.
        Jeho jazykovedné diela: Slovenský pravopis (1890), Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902).
        Jeho kodifikácia sa stala základom súčasnej kodifikácie slovenského jazyka. Ďalšie úpravy sa uskutočnili v r. 1931, 1953 a posledná úprava bola v r. 1992.